Lucia Holinová: Niveau Stable

Dunaj nám pripomína, že existuje široké neznesiteľné nebo. Ak sa aj odvážiš plávať, nikdy nevyplávaš na rovnakom mieste. Keď sa dostaneš do víru, zrazu nevieš kde je hore a kde dole, zachrániš sa len vtedy ak sa vzdáš. Nechaj sa vtiahnuť, to ti dá smer, nahmataj dno, odraz sa z celej sily a možno to stihneš s nádychom.

Autorské tanečné predstavenie choreografky Lucie Holinovej pre štyroch tanečníkov inšpirovaná plynutím, riekou Dunaj, neustálou premenou. Pozostáva z obrazov stretnutí a vzdialení sa, občas vážnych občas nepodstatných nedorozumení, vzájomného manipulovania sa, plávania medzi spomienkami.

***

Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O predstavení diskutovali: Marek Godovič, Michaela Pašteková, Barbora Uríková, Katarína Cvečková, Jitka Pavlišová, Maja Hriešik

Marek
Po dlhšom čase inscenácia, ktorá sa nedá označiť termínom performancia ale ako rýdzo tanečná inscenácia. Pracuje s témou partnerstva, minulosťou a prítomnosťou. Vedľa seba stáli dve generácie tanečníkov a veľmi príjemne na  mňa pôsobila prítomnosť tých mladších – Barbory Janákovej a Lukáša Bobalika, ich duet vnášal do nostalgického celku nenostalgický ráz. Ide o pohľad na partnerstvo po búrlivom období, bola tam aj téma otcovstva, rodičovstva, medzigeneračných problémov, mentorovania.
Štyry kruhy, ktoré tam boli, fungovali ako štyri pohľady na jednu situáciu, respektíve nebola to konkrétna situácia, bolo si ju treba domyslieť. U tanečníkov boli momenty aj vzťahové, často sa ocitali v rovine pozorovateľov. V závere som zároveň mal pocit, že ten vzťah sa stabilizoval a dajú si šancu. Stačilo to zrekapitulovať, čo všetko bolo za nimi a priviedlo ich to k nejakému zmiereniu.
Pri uvažovaní o názve, spomenul som si na hlásenia o úrovní hladiny vody, ktoré kedysi hovorili v rádiu a tuším aj vo francúzštine, tam občas ohlásili, že stav rieky je stabilný. Vnímal som aj tému striedania minulosti a prítomnosti. A v duete Daniela Račeka a Lukáša Bobalika je dominantný princíp mentorovania. Čo sa týka charakteru pohybu, pri predošlej choreografii Lucie Holinovej Watch Now bol význam pohybu zrozumiteľný aj pre diváka, ktorý nechodí na súčasný tanec, tu pohybom autorka išla viac do abstrakcie. Ak by sme chceli niečo povedať k hudobnej stránke – tiež to bolo veľmi rôznorodé, spočiatku dominovali rytmické pasáže, zaznievali tam-tamy, ku koncu naopak gitarové pasáže.
Na začiatku je defilé postáv, ukážu sa nám jeden po druhom, predstavia sa. Tým sa vytvorí očakávanie, že oni sú stabilne prvky inscenácie, oni budú niečo riešiť. Ale ďalej sa so vzťahmi a interakciami pracuje náznakovo,  divák si musí domýšľať, či sú to stále tí istí, alebo naopak je to vždy nejaká iná osoba.
Ocenil som, že ma previedli emóciou, akoby som niečo prežil s nimi. Koncept nechával priestor pre univerzálnosť a prenositeľnosť emócií.

Michaela
Názov odkazuje k akejsi pokojnej hladine, anotácia obsahuje texty o Dunaji, preto som sa zaoberala metaforou vĺn, ktoré do seba narážajú – čo sa aj potvrdzovalo v uchopení duetov, narážania a rozbíjania o seba. Po predstavení som videla aj trailer, ktorý k nemu vznikol, a ten ukazoval tanečníkov v prírode, pri rieke, obkolesených stromami, takže sa ako dôležitý kľúč čítania ponúkala príroda, obraz sveta okolo rieky. Predstavenie ale tento kľúč živelnosti až tak nerozvíjalo. Objavilo sa aj doslovné premietanie vĺn na plátno, ktoré potvrdilo súvis s riekou alebo možno aj morom, a zároveň princíp, že rieka je tým, čo v živote tečie a čo sa nedá zopakovať.
Otázkou je však výber scénických prostriedkov. Všetky materiály odkazujú k rieke, no ten biely kruh išiel mierne proti tomu, respektíve odkazoval k iným referenciám – že to plynie v kruhu, alebo naopak, nezopakuje sa. Dno bolo prítomné v záverečnom obraze, kedy tanečníci zostávajú ležať mimo kruhu – pôsobili ako chaluhy vyvrhnuté na breh.

Barbora
Sprievodný text k predstaveniu sa mi veľmi páčil, o premenlivosti, tokoch. Zároveň bol uchopený osobnejšie vo forme: My sme tí ľudia od Dunaja... to nás určuje a formuje... V samotnom predstavení sa to aj dialo, pohyb bol neustály – striedali sa tanečníci, duety, triá, takže áno, presne ako voda, ktorá stále plynie. Rozdiely medzi jednotlivými časťami neboli však veľmi výrazné, nevznikali búrlivejšie situácie (to odrážanie od dna), vytváralo to preto jednoliaty dojem, ale zároveň aj to, že sme plávali len po povrchu hladiny rieky. Tanečníci boli výrazní a ich pohyb náročný, ale občas som mala dojem že choreografka nevedela naplno využiť ich temperament v tejto téme.
Vo vnímaní duetov a choreografie sa neustále podsúvala predstava určitých vzťahov, hoci dlho som odolávala čítať to cez ne. Lebo ak tam vznikali situácie vzťahové, tak boli povrchnejšie uchopené. Tendencia príliš rýchlo prechádzať z jedného k druhému typu vzťahu a širokých možnosti interpretácie u diváka zároveň vytvárala pocit pominuteľnosti. Situácie, obrazy sa striedali, prelievali jeden do druhého, bez toho aby silnejšie zarezonovali.
Vnímala som to ako strach autorov vzdať sa efektov, tanca, pohybu. Neodvážili sa odhaliť viac. Urobiť niečo radikálnejšie.

Katarína
Kľúčovým slovom sa pre mňa stala sentimentalita, nesie sa celým dielom. Jedine duet Barbory a Lukáša je vytrhnutím z nej. Čo sa týka pohybového materiálu, tam bola veľká rozmanitosť, vnímala som spoluprítomnosť viacerých pohybových slovníkov. Dominantná bola práca s objektom, hoci tá postupne začínala tanečníkov aj mierne obmedzovať v pohybe a nebolo jasné, či je to zámerom. Čo sa týka choreografie, bolo to veľmi hravé, choreografka využívala cyklenie prvkov, dynamické zmeny.
Celkovo tu však treba hovoriť aj o istej prekombinovanosti prvkov, hudobných motívov, projekcie, kvôli čomu som získala dojem, že v predstavení plynú viaceré línie, ktoré sa v konečnom výsledku až tak nestretávajú. Téma a názov odkazovali, že sme niekde na vode. Skutočne som mala dojem, že „Niveau Stable“ plávalo, ale nevedela som prísť na to odkiaľ a kam.

Jitka
Velice výrazně, spektakulárně se pracovalo se sound a light designem, s jejich dynamikou, zpomalováním, barvami, které se prolínaly, což bylo silnější než kód tanečního provedení. Jednalo se o vztahové relace, to, jak na sebe jednotlivci reagují, co si předávají, chvílemi tam byly výsostně hierarchické pozice. Šlo o princip, na který jsem si brzy zvykla a který se opakoval. Zaujal mě kruh, cykličnost, prolínání vody, což mě vizuálně odkazovalo jakoby k pohledu z vesmíru dolů na Zemi, imanentní princip pomíjivosti - času, vody, nic není stálé. Stejně tak ve vztazích. Chvílemi jsou majetnické, destruktivní, vybízející jeden druhého, ale vždy jsou pomíjivé.
Občas jsem neměla jasno, o čem to představení vlastně je, ale působilo na mě spíše emočně. Měla jsem pocit, že mi ten den úplně změnilo náladu. Pro mě osobně byla dominantní emoce smutku.
V inscenaci není jasně řečeno, co je oním tématem. Pokud k tomu existuje trailer, anotace vztahující se k Dunaji, a my pak na scéně vidíme vztahové relace, které jsou načrtnuté, které vznikají a zanikají, zakoušíme podbízivé metaforické naladění především v barvách a hudbě evokující pocit jakési melancholie, pak se zákonitě ptám, o čem to tedy je, co je zde tématem, co se chce komunikovat, a proč je to roztříštěné. Chybí mi zde exaktnější dramaturgické uchopení.

Maja
Vnímala som princíp sublimácie vzťahov, snahu neponoriť sa príliš hlboko, nekonkretizovať o aké vzťahy ide, zostať univerzálny. Aj keď chvíľku to bolo drsnejšie, vzápätí sa menilo na niečo estetizujúce. Určite veľmi podmanivo zachytili premenlivosť vody či vzťahov, ale pre mňa to dno akoby chýbalo. Dno, ktoré ťa vtiahne a možno už ani nevyplávaš, a keď vyplávaš, tak inak chutí nová sloboda. Ale táto choreografia asi k odvrátenej strane ani nechcela ísť. A to je zrejme aj vec vkusu, umeleckého zámeru.
Spomínam to však preto, lebo o tom chýbajúcom dne viacerí uvažujeme, a ja som akési zaškrabnutie o dno cítila vtedy, keď dvaja tanečníci vstúpili na biely objekt, čo chvíľu predtým ilustroval hladinu, no vstúpia na neho v ponožkách. Čiže sú „v rukavičkách“, čítam to ako ich bezmocnosť, že inak nevedia ani nechcú. A to ma dojalo. Tancovali ten svoj záverečný duet v kontakte ale zároveň nekontaktne. Prostredníctvom toho záverečného duetu som čítala celé predstavenie ako zlyhanie vzťahov no napriek tomu snahu zachovať čistotu, bielu, odmietnutie zostať na dne. Snahu zostať tam, kde je to čisto biele.